KOSA Z NOSA vs. SPORTO: "NELADILO"

To, čo Gruľu vždy zaujímalo, bolo pochopenie hranice medzi hudbou samou a jej tvorcom. Tá tenká linka, keď sa odrazu z ničoho nič tvoria tóny a pieseň je na svete ho fascinovala už od dávna. Vždy tušil a neskôr aj tvrdil, že použitie hudby pre prezentáciu samého seba, svojho ega, pre zisk čohosi, je svätokrádež. „Pokora, pokora, pokora!“, vykríkol v náhlom návale extázy a ešte raz sa v duchu uistil, že toto je to, čo svetu hudby chýba. A potom si ešte znova a znova prehrával debatu Kosy z nosa so zbytkom sveta z posledného Ladí/Neladí a bol rád. „Tak predsa tu ešte existujú don Kichotovia“, vraví si a hľadá hygienickú vreckovku. Dojatie je na mieste. Trvať na tom, že je Nepodstatné, kto nás pri hraní sleduje a koľko ich je, že nie je dôležité, či naša nahrávka uzrie svetlo sveta a či pieseň vôbec bude nahraná a zrealizovaná, že reakcie publika sú irelevantné, je zjavením nového evanjelia. To vraví: pieseň a jej tvorca tvoria prepojený, hlboko intímny pár.
Vo svete, ktorý je nastavený na dosahovanie a víťazstvá je akákoľvek dobrovoľná absencia túžby po sebaprezentácii podozrivá a nepochopiteľná. Akékoľvek prejavenie úcty k hudbe samej je onálepkované podivínstvom. Kto dokáže akceptovať fakt, že kvalita piesne je nemerateľná veličina? Že žiaden hudobný kritik, zbožňujúci fanúšikovia či postavenie v rebríčkoch nemá nič spoločné so samou podstatou umenia? Gruľa z hĺbky duše nadáva: “Kam sme sa to vlastne dostali? To naozajstné nedokážeme prijať, pretože je to pre nás prisilné a nepochopiteľné a to, čo akceptujeme nás nenapĺňa, lebo je zbavené podstaty a existuje v nespočetných kópiách“. Táto úvaha je na mieste. Kosa z nosa si vytrvalo ide za svojim. Ako kliešť prisatý na kožu sa drží princípu autenticity a pokory. Je to opatrná chôdza: každý úkrok stranou môže znamenať pád. Úprimné srdcia sú však dobrým kompasom. „Hurá!“, extaticky zvrieskne Gruľa, “tak predsa je tu šanca!“. A s otvorenou pusou večer zaspáva pri slovách „budeme bozkávať všetko“. Joj!

IAN CURTIS: "DLHÁ BEZROZMERNÁ SAMOTA".

Gruľa dnes stratil svoju hravosť a iba tak tíško sedí v kútiku. Uvaril si kávu a gáni do steny. V izbe je ticho, „tik-tak, tik-tak“, konverzujú svojím zvláštnym spôsobom hodiny a unavená mucha sa zamotáva do záclony. Pred 20 rokmi sa obesil Curtis. Tiež tak nejako sedel a hrabal sa v sebe, vo svojom svete, než sa odhodlal – napadá Gruľu. Aké silné muselo byť to trápenie, čo mu dokázalo podať povraz a urobiť na ňom slučku!
Joy Division dobodky naplňajú predstavu o kultovej kapele. Verní fanúšikovia, osobitá hudba, pre masových konzumentov neprijateľne „neoptimistické“ texty. Ianov čin to celé podtrhol, spočítal a umocnil na n-tú. Nebol prvým známym hudobníkom, koho si zubatá kmotra povolala k sebe, patril ale medzi nemnohých, ktorí dobrovoľne vytočili jej číslo. Partnerské nezhody, epilepsia, tlak a očakávanie pred prvým pokusom dobyť Ameriku – tento silný koncentrát jeho myseľ nedokázala stráviť...
A tak si Gruľa ešte a ešte raz púšťa „Love will tear us apart“, nekonečne smutnú hymnu o realite lásky a hmka si: „Why is my bedroom so cold...“. Večer pôjde vyvenčiť psa, umyje si zuby a zaspí. Ráno to opäť začne. Vydržať.

OK BAND: "PRED I ZA MÚROM ŽIŽKOVSKEJ ZDI"

Nechceným dieťaťom normalizačného procesu v ČSSR bol priečny /či pozdĺžny?/ rez telom rockovej hudby. Tento chirurgický zákrok od seba oddelil a vysokým pevným múrom ohraničil dve tváre tejto scény: vznikla tak tvorba oficiálna a neoficiálna, čiže alternatívna. Tá prvá bola viac menej trpenou popoluškou, ktorá existovala vďaka tomu, že si vládnúca nomenklatúra uvedomovala nezničiteľnosť rocku ako takého. Nemohla si ale dovoliť jeho úplný zákaz a tak sa rozhodla pre jeho ovládanie formou kontrolovanej existencie. Druhú stranu barikády predstavovali ľudia, ktorí sa dobrovoľne vzdali akejkoľvek kariéry či nádeje pre vydanie albumu či prezentáciu ich tvorby v masmédiách. Osudy The plastic people of the universe ako i iných undergroundových zoskupení nech sú nám dôkazom toho, že „bojovať“ sa dalo. Osud skupiny OK Band nech je zasa potvrdením obojživelnosti niektorých umelcov.
Vladimír Kočandrle je iste nepriehliadnuteľnou postavou českej hudobnej scény. Dnešný šéf vydavateľstva Monitor, ktorý začiatkom 90tých rokov neváhal zarábať na nacionalistických hymnách Orlíku, neskrývane rasistickej produkcii kapely Braník alebo prihlúplom alko-rocku partičky Alkehol, bol vždy viacej synonymom dobrého /?/ obchodníka, než muzikanta. História jeho OK Bandu pritom začala veľmi sľubne. Hudba ovplyvnená aktuálnym hnutím new wave, zvláštne melodické postupy, výborná speváčka Marcela, tajomné „nepomenovanie“ členov kapely / všetci do jedného používali priezvisko OK, napr. Marcela OK.../. Okrem tejto imidžovej stránky pracoval Kočandrle zároveň na kariére kapely. Dohodnuté koncerty s Pražským výběrom, single natočené pre Supraphon, klipy...Táto skupina sa svojim neskrývaným ťahom na výslnie toľko líšila od zvyšku českej novej vlny..Flashback do rokov 80tých nám však odhaľuje aj iné fakty: účasť na výsostne politickom festivale Sokolov s piesňou „Definitivní vitězství“ /nie je ťažké uhádnuť o čom vlastne bola...pre zvedavcov: čeknite si you tube/, spolupráca s hitmakerom Karlom Svobodom /pri komponovaní piesni pre druhý album/, Kočandrleho pritakanie smutne legendárnemu článku „Nová vlna se starým obsahem“/ alebo postupné „obrusovanie“ soundu do takmer popového kabátika.
Tým, že sa OK Band dobrovoľne vzdal svojej najväčšej devízy: vcelku originálnych, svojských songov a urobil úklon smerom k mainstreamovemu publiku, iba urýchlil svoj koniec. Toto publikum bolo v časoch reálneho socializmu až príliš poznačené melódiami K. Gotta, M. Davida alebo Elánu, takže kapelu neprijalo. Štvrtým albumom sa Kočandrle /obklopený novými hudobníkmi/ pokúsil vrátiť na začiatok a priniesol opäť osobité mierne dekadentné piesne. Ako však vraví staré dobré príslovie: „2 x do tej istej rieky...“. Po roku 1989 sa obchodník snažil ešte raz zarobiť na svojom dieťati, vydal album, remastre starých LPčiek a singlov. Koho by však zaujímali? A tak nám po tejto kapele ostáva iba divná pachuť v puse a pár naozaj dobrých skladieb z úplného začiatku jej kariéry. Škoda, mohlo to byť celkom OK.

VLASTA TŘEŠŇÁK: "NEÚPROSNÝ ZEMEMERAČ".

Gruľa si lebedí. Už dlho ho tak niečo nepotešilo, ako toto. Vychádza rozšírený „Zeměměřič“! To najlepšie, čím nás kedy počastoval Vlasta Třešňák, ten masami nepoznaný génius českej kultúry. V prituhujúcej atmosfére prelomu 70 a 80 rokov v socialistickom Československu, v kuchyni u kamaráta natočil piesne, ktorých autenticita nás pribíja na stoličky. Gruľa si túto terapiu z času na čas dopraje a pod jej vplyvom potom chodí pár dní ako námesačný. „Umenie žije !“, reve v extáze, hoci ho domáci pre istotu spútali retiazkami. Třešňák je chodiaci dôkaz toho, že hudba nepotrebuje žiadne aranžérske kúzla, podmazy, štúdiových hráčov a hi-fi produkciu. Hudba je o naozajstnosti. O otvorení sa a odovzdaní samotnej piesni. Gruľa uvažuje: ak Vlastovi stači jedna rozheganá stolička, na ktorú sa posadí, trochu červeného vína, 6 strún a harmonika a je to tam, prečo idú všetci ostatní inými cestami? Třešňák má zavreté oči a tryská z neho zvláštny mix melanchólie, citlivosti, výkrikov a geniálnych slovných obrazov. „Prečo je to také vzácne ?“, pýta sa Gruľa očkom listujúc v poslednom čísle Brava, pekného, farebného magazínu o hviezdach. A odpoveď sa mu tisne na jazyk – a prichádza to odkiaľsi zo stredu hrude: „Pretože je to ťažké rozpoznať“. Tieto piesne zrejme naveky ostanú za horizontom dosahu bežného publika, za hranicou vnímania a identifikovania „normálnymi“ poslucháčmi, ktorý si žijú svoje vzájomne sa ničím nelíšiace nevzrušivé životy, v ktorých si nedovolia vystúpiť zo svojich limitov a aspoň sa pokúsiť nazerať na svet inak, než boli zvyknutí. Každé ráno je krajinka valcovaná Desmodom a Slovensko si podupkáva nôžkou do rytmu – zvykli sme si na práve takýto podmaz našich životov a neprotestujeme. Třešňákové piesne sú – ak chceme - silným vpádom do nášho súkromia, ich kód je ale pre väčšinu ľudí nerozlúštiteľný. Nádhernou skutočnosťou a pridanou hodnotou je fakt, že ktorýkoľvek text k skladbám na albume sa dokáže obrániť aj ako samostatná báseň, poézia. Jedna z piesní, ktoré sa, bohužiaľ, oficiálne nikdy nepredstavili na akomkoľvek nosiči, sa volá „Jedna z možností jak neumřít hlady, je jít darovat krev“. Třešňák bol koncom sedemdesiatych rokov, keď establishment uťahoval slučku na jeho hrdle, naozaj nútený navštíviť transfúznu stanicu – ten deň nemal ako nakrmiť svoje deti...Ako by takéto „udalosti“ nedokázali ovplyvniť jeho dušu a tvorbu? Zvláštne...aj z takýchto ľudí si komunisti dokázali „vyrobiť“ nepriateľov. Na druhej strane, sledujúc dnešnú Třešňákovu tvorbu, nezmieriteľnosť s týmto svetom je význačným rysom jeho osobnosti. Zameriava si ho a potom presne popíše jeho choré miesta. Ten popis z roku 1978 je mimoriadne presný a autentický. Lezie pod kožu. Vďaka.