To, čo Gruľu vždy zaujímalo, bolo pochopenie hranice medzi hudbou samou a jej tvorcom. Tá tenká linka, keď sa odrazu z ničoho nič tvoria tóny a pieseň je na svete ho fascinovala už od dávna. Vždy tušil a neskôr aj tvrdil, že použitie hudby pre prezentáciu samého seba, svojho ega, pre zisk čohosi, je svätokrádež. „Pokora, pokora, pokora!“, vykríkol v náhlom návale extázy a ešte raz sa v duchu uistil, že toto je to, čo svetu hudby chýba. A potom si ešte znova a znova prehrával debatu Kosy z nosa so zbytkom sveta z posledného Ladí/Neladí a bol rád. „Tak predsa tu ešte existujú don Kichotovia“, vraví si a hľadá hygienickú vreckovku. Dojatie je na mieste. Trvať na tom, že je Nepodstatné, kto nás pri hraní sleduje a koľko ich je, že nie je dôležité, či naša nahrávka uzrie svetlo sveta a či pieseň vôbec bude nahraná a zrealizovaná, že reakcie publika sú irelevantné, je zjavením nového evanjelia. To vraví: pieseň a jej tvorca tvoria prepojený, hlboko intímny pár.
Vo svete, ktorý je nastavený na dosahovanie a víťazstvá je akákoľvek dobrovoľná absencia túžby po sebaprezentácii podozrivá a nepochopiteľná. Akékoľvek prejavenie úcty k hudbe samej je onálepkované podivínstvom. Kto dokáže akceptovať fakt, že kvalita piesne je nemerateľná veličina? Že žiaden hudobný kritik, zbožňujúci fanúšikovia či postavenie v rebríčkoch nemá nič spoločné so samou podstatou umenia? Gruľa z hĺbky duše nadáva: “Kam sme sa to vlastne dostali? To naozajstné nedokážeme prijať, pretože je to pre nás prisilné a nepochopiteľné a to, čo akceptujeme nás nenapĺňa, lebo je zbavené podstaty a existuje v nespočetných kópiách“. Táto úvaha je na mieste. Kosa z nosa si vytrvalo ide za svojim. Ako kliešť prisatý na kožu sa drží princípu autenticity a pokory. Je to opatrná chôdza: každý úkrok stranou môže znamenať pád. Úprimné srdcia sú však dobrým kompasom. „Hurá!“, extaticky zvrieskne Gruľa, “tak predsa je tu šanca!“. A s otvorenou pusou večer zaspáva pri slovách „budeme bozkávať všetko“. Joj!
Vo svete, ktorý je nastavený na dosahovanie a víťazstvá je akákoľvek dobrovoľná absencia túžby po sebaprezentácii podozrivá a nepochopiteľná. Akékoľvek prejavenie úcty k hudbe samej je onálepkované podivínstvom. Kto dokáže akceptovať fakt, že kvalita piesne je nemerateľná veličina? Že žiaden hudobný kritik, zbožňujúci fanúšikovia či postavenie v rebríčkoch nemá nič spoločné so samou podstatou umenia? Gruľa z hĺbky duše nadáva: “Kam sme sa to vlastne dostali? To naozajstné nedokážeme prijať, pretože je to pre nás prisilné a nepochopiteľné a to, čo akceptujeme nás nenapĺňa, lebo je zbavené podstaty a existuje v nespočetných kópiách“. Táto úvaha je na mieste. Kosa z nosa si vytrvalo ide za svojim. Ako kliešť prisatý na kožu sa drží princípu autenticity a pokory. Je to opatrná chôdza: každý úkrok stranou môže znamenať pád. Úprimné srdcia sú však dobrým kompasom. „Hurá!“, extaticky zvrieskne Gruľa, “tak predsa je tu šanca!“. A s otvorenou pusou večer zaspáva pri slovách „budeme bozkávať všetko“. Joj!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára