Nechceným dieťaťom normalizačného procesu v ČSSR bol priečny /či pozdĺžny?/ rez telom rockovej hudby. Tento chirurgický zákrok od seba oddelil a vysokým pevným múrom ohraničil dve tváre tejto scény: vznikla tak tvorba oficiálna a neoficiálna, čiže alternatívna. Tá prvá bola viac menej trpenou popoluškou, ktorá existovala vďaka tomu, že si vládnúca nomenklatúra uvedomovala nezničiteľnosť rocku ako takého. Nemohla si ale dovoliť jeho úplný zákaz a tak sa rozhodla pre jeho ovládanie formou kontrolovanej existencie. Druhú stranu barikády predstavovali ľudia, ktorí sa dobrovoľne vzdali akejkoľvek kariéry či nádeje pre vydanie albumu či prezentáciu ich tvorby v masmédiách. Osudy The plastic people of the universe ako i iných undergroundových zoskupení nech sú nám dôkazom toho, že „bojovať“ sa dalo. Osud skupiny OK Band nech je zasa potvrdením obojživelnosti niektorých umelcov.
Vladimír Kočandrle je iste nepriehliadnuteľnou postavou českej hudobnej scény. Dnešný šéf vydavateľstva Monitor, ktorý začiatkom 90tých rokov neváhal zarábať na nacionalistických hymnách Orlíku, neskrývane rasistickej produkcii kapely Braník alebo prihlúplom alko-rocku partičky Alkehol, bol vždy viacej synonymom dobrého /?/ obchodníka, než muzikanta. História jeho OK Bandu pritom začala veľmi sľubne. Hudba ovplyvnená aktuálnym hnutím new wave, zvláštne melodické postupy, výborná speváčka Marcela, tajomné „nepomenovanie“ členov kapely / všetci do jedného používali priezvisko OK, napr. Marcela OK.../. Okrem tejto imidžovej stránky pracoval Kočandrle zároveň na kariére kapely. Dohodnuté koncerty s Pražským výběrom, single natočené pre Supraphon, klipy...Táto skupina sa svojim neskrývaným ťahom na výslnie toľko líšila od zvyšku českej novej vlny..Flashback do rokov 80tých nám však odhaľuje aj iné fakty: účasť na výsostne politickom festivale Sokolov s piesňou „Definitivní vitězství“ /nie je ťažké uhádnuť o čom vlastne bola...pre zvedavcov: čeknite si you tube/, spolupráca s hitmakerom Karlom Svobodom /pri komponovaní piesni pre druhý album/, Kočandrleho pritakanie smutne legendárnemu článku „Nová vlna se starým obsahem“/ alebo postupné „obrusovanie“ soundu do takmer popového kabátika.
Tým, že sa OK Band dobrovoľne vzdal svojej najväčšej devízy: vcelku originálnych, svojských songov a urobil úklon smerom k mainstreamovemu publiku, iba urýchlil svoj koniec. Toto publikum bolo v časoch reálneho socializmu až príliš poznačené melódiami K. Gotta, M. Davida alebo Elánu, takže kapelu neprijalo. Štvrtým albumom sa Kočandrle /obklopený novými hudobníkmi/ pokúsil vrátiť na začiatok a priniesol opäť osobité mierne dekadentné piesne. Ako však vraví staré dobré príslovie: „2 x do tej istej rieky...“. Po roku 1989 sa obchodník snažil ešte raz zarobiť na svojom dieťati, vydal album, remastre starých LPčiek a singlov. Koho by však zaujímali? A tak nám po tejto kapele ostáva iba divná pachuť v puse a pár naozaj dobrých skladieb z úplného začiatku jej kariéry. Škoda, mohlo to byť celkom OK.
Vladimír Kočandrle je iste nepriehliadnuteľnou postavou českej hudobnej scény. Dnešný šéf vydavateľstva Monitor, ktorý začiatkom 90tých rokov neváhal zarábať na nacionalistických hymnách Orlíku, neskrývane rasistickej produkcii kapely Braník alebo prihlúplom alko-rocku partičky Alkehol, bol vždy viacej synonymom dobrého /?/ obchodníka, než muzikanta. História jeho OK Bandu pritom začala veľmi sľubne. Hudba ovplyvnená aktuálnym hnutím new wave, zvláštne melodické postupy, výborná speváčka Marcela, tajomné „nepomenovanie“ členov kapely / všetci do jedného používali priezvisko OK, napr. Marcela OK.../. Okrem tejto imidžovej stránky pracoval Kočandrle zároveň na kariére kapely. Dohodnuté koncerty s Pražským výběrom, single natočené pre Supraphon, klipy...Táto skupina sa svojim neskrývaným ťahom na výslnie toľko líšila od zvyšku českej novej vlny..Flashback do rokov 80tých nám však odhaľuje aj iné fakty: účasť na výsostne politickom festivale Sokolov s piesňou „Definitivní vitězství“ /nie je ťažké uhádnuť o čom vlastne bola...pre zvedavcov: čeknite si you tube/, spolupráca s hitmakerom Karlom Svobodom /pri komponovaní piesni pre druhý album/, Kočandrleho pritakanie smutne legendárnemu článku „Nová vlna se starým obsahem“/ alebo postupné „obrusovanie“ soundu do takmer popového kabátika.
Tým, že sa OK Band dobrovoľne vzdal svojej najväčšej devízy: vcelku originálnych, svojských songov a urobil úklon smerom k mainstreamovemu publiku, iba urýchlil svoj koniec. Toto publikum bolo v časoch reálneho socializmu až príliš poznačené melódiami K. Gotta, M. Davida alebo Elánu, takže kapelu neprijalo. Štvrtým albumom sa Kočandrle /obklopený novými hudobníkmi/ pokúsil vrátiť na začiatok a priniesol opäť osobité mierne dekadentné piesne. Ako však vraví staré dobré príslovie: „2 x do tej istej rieky...“. Po roku 1989 sa obchodník snažil ešte raz zarobiť na svojom dieťati, vydal album, remastre starých LPčiek a singlov. Koho by však zaujímali? A tak nám po tejto kapele ostáva iba divná pachuť v puse a pár naozaj dobrých skladieb z úplného začiatku jej kariéry. Škoda, mohlo to byť celkom OK.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára