piatok 6. augusta 2010

IAN CURTIS: "DLHÁ BEZROZMERNÁ SAMOTA".


Gruľa dnes stratil svoju hravosť a iba tak tíško sedí v kútiku. Uvaril si kávu a gáni do steny. V izbe je ticho, „tik-tak, tik-tak“, konverzujú svojím zvláštnym spôsobom hodiny a unavená mucha sa zamotáva do záclony. Pred 20 rokmi sa obesil Curtis. Tiež tak nejako sedel a hrabal sa v sebe, vo svojom svete, než sa odhodlal – napadá Gruľu. Aké silné muselo byť to trápenie, čo mu dokázalo podať povraz a urobiť na ňom slučku!
Joy Division dobodky naplňajú predstavu o kultovej kapele. Verní fanúšikovia, osobitá hudba, pre masových konzumentov neprijateľne „neoptimistické“ texty. Ianov čin to celé podtrhol, spočítal a umocnil na n-tú. Nebol prvým známym hudobníkom, koho si zubatá kmotra povolala k sebe, patril ale medzi nemnohých, ktorí dobrovoľne vytočili jej číslo. Partnerské nezhody, epilepsia, tlak a očakávanie pred prvým pokusom dobyť Ameriku – tento silný koncentrát jeho myseľ nedokázala stráviť...
A tak si Gruľa ešte a ešte raz púšťa „Love will tear us apart“, nekonečne smutnú hymnu o realite lásky a hmka si: „Why is my bedroom so cold...“. Večer pôjde vyvenčiť psa, umyje si zuby a zaspí. Ráno to opäť začne. Vydržať.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára